Môže byť. Po roku zistiť, že mám vlastne blog. Super. Aspoň niečo ma bude robiť spokojnou hah..
Občas mi moja rodina príde
neskutočne otravná. Matka sa zo mňa snaží urobiť dokonalú
dcéru o ktorej by bola hovoriť svojím snobským priateľkám. Otec
je stále v nemocnici a vidím ho iba večer. Mám mladšieho brata,
ktorý je neskutočne otravný. Je to malý génius a naši sú naňho
neskutočne hrdí. Nemôžem povedať, že som čierna ovca rodiny,
ale nedostáva sa mi takej lásky ako malému Jakeovi. Rodičia ma
vždy brali ako tú staršiu a tak mali na mňa vyššie nároky a
čas na prejavy lásky nezostával. Moja matka ma odmalička týrala
tým aby som bola dokonalá. Ak som sa hrbila, bolestivo ma šťuchla
medzi lopatky. Ak som sa dostatočne veľa neusmievala v spoločnosti,
hádzala na mňa škaredé pohľady.
Áno sme snobi. Viem to aj sama, a
viem, že všetky moje spolužiačky si o nás šepkajú poza môj
chrbát. Som spokojná, že toto bol môj posledný rok na strednej.
Nemôžem tvrdiť, že ma šikanovali, no na druhej strane, nikdy som
tam nemala priateľov a na piatkové akcie som nebývala nikdy
pozvaná. Mysleli si totiž, že človek z rodiny ako ja sa nedokáže
zabávať. A pritom ja by som tak strašne chcela len tak si niekam
vyraziť a zatancovať si! Moja matka to považuje za zlé veci.
Tvrdí, že to robia iba štetky (nazýva ich tak ona, nie ja) alebo
nejakí totálni asociáli.
Ľudia s ktorými sa bavím
nepovažujem za svojich priateľov. Sú to dcéry priateliek mojej
mami. Dievčatá, ktoré dostanú po čom si len zatúžia. To
nevadí, že majú osemnásť rokov, ak sa im zjaví čo i len menšia
vráska utekajú si napichať celú tvár. Vlasy majú neprirodzene
predĺžené a vyvážajú sa na najdrahších autách.
„Ellie, kedy si konečne spravíš
ten vodičák? Veď sme ti predsa za maturitu sľúbili auto!“ Mama
neustále zabŕda.
„Mami, ja ho nepotrebujem,“ vždy
jej automaticky odpoviem a tón môjho hlasu by sa nedal popísať
inak ako len otrávený.
„Rozprávaj sa so mnou normálne a
nesŕkaj ten džús!“
Toto sú bežné konverzácie s mojou
matkou. Ani si nepamätám kedy mi naposledy povedala, že ma má
rada. Neustále hľadá na mne niečo, čo by mohla zmeniť.
Našťastie odolávam jej návrhom a stále sa podobám na seba.
„Olivia má v piatok narodeninovú
oslavu a sme samozrejme všetci pozvaní,“ oznámila nám mama pri
štvrtkovej večeri.
Jake sa nadšene zavrtel na stoličke,
na týchto oslavách sa nikdy nenudil. Keď však uvidel ako mama
naňho škaredo pozrela, ihneď s vrtením prestal.
„Ja nemôžem,“ povedal okamžite
otec.
Mama naňho prekvapene pozrel.
„Mám službu,“ odvetil.
„Ale Robert!“
„Musím tam byť, zlatko,“
vysvetľoval jej otec. „Ak chcem dostať ten post riaditeľa musím
si plniť svoje povinnosti čo najlepšie.“
Ach. Otec patrí medzi špičkových
gynekológov a na post riaditeľa nemocnice si brúsi zuby už dlho.
Potichu som si vzdychla.
„Takže ideme len traja,“
poznamenala mama a v hlase bolo počuť potláčaný hnev.
„Mami, ja vlastne...“ Chcela som
sa tomu večierku vyhnúť. Olivia, matkina najlepšia priateľka
nepatrí zrovna k ľuďom, ktorých by som mala vo veľkej obľube.
To, že vyzerá ako sup v ľudskej podobe nemusím ani spomínať.
„Veď ako vravím, traja,“
nevšímala si ma mama a jasne mi naznačila aby som dojedla večeru.
Mlčala som. Nenávidím túto vrstvu
ľudí, cítim sa akoby som medzi nich ani nepatrila. Mala by som byť
šťastná, nosím najnovšie topánky od Jimmy Choo a mám Chanel
kabelku, ale mne je to akosi jedno. Občas mám pocit, že by som
radšej spávala na lavičke v Green parku ako doma v baldachýnových
perinách...
***
V piatok o šiestej mi mama zaklopala
na dvere izby. Nejasným pazvukom som jej naznačila aby vošla dnu.
Sedela som na konci postele a civela na svoj odraz vo veľkom
zrkadle. Keď uvidela v akom stave sa nachádzam, rozčúlene na mňa
pozrela.
„Ako to vyzeráš?!“
„Normálne.“
„Zmier tón hlasu a tu máš, obleč
si to.“ Vedľa mňa položila nejaké šaty a vedľa nich topánky
na vysokom podpätku v krémovej farbe.
„Mami musím tam naozaj ísť?“
zaúpela som a postavila sa. Prstami som si prehrabla tmavé vlasy.
„Musíš,“ odvetila mama tvrdo.
„Olivia ťa chce vidieť a mimo toho, príde tam aj jej synovec.“
Nadvihla som obočie a nechápavo som
sa zatvárila.
„No a?“
Naozaj nemám náladu na nejakého
zakrpateného, tučného a spoteného synovca Olivi Tennerovej.
Pretože takí sú tam u nich všetci. A majú neprirodzene veľké
nosy a supí výraz tváre.
„Och, nerob scény a obleč si to!“
zahriakla ma mama. „O pol vyrážame, tak aby sme nemuseli na teba
čakať!“
Vyšla z izby a zatreskla za sebou
dvere. Zdvihla som šaty pred seba a prirovnala si ich k sebe.
Pozrela som na svoj odraz. Príliš obtiahnuté, čierne nad kolená
bez ramienok. Znechutene som si ich obliekla a hodila na ne
jednoduché čierne sako. Vlasy som stočila do uhladeného drdolu.
Mama by vyšilovala keby mi trčí čo i len jeden vlas. Naozaj
netuším ako som prežila cestu po schodoch v desaťcentimetrových
opätkoch, ale keď som zišla do chodby, mama s bratom čakali len
na mňa.
„Opäť posledné, ako vždy,“
uštipačne zatiahol Jake.
Zaksichtila som sa naňho a vyšla
von. Cestou v aute som sa sa zúfalo opierala o sklo okna a snažila
sa nevnímať otravný zvuk hry, ktorú Jake celú cestu hral.
„Ellie, dúfam, že sa za teba
nebudem hanbiť tak ako minulý rok,“ poznamenala do vetra mama a
prísne na mňa pozrela v spätnom zrkadle.
Povzdychla som si. Minuloročný
trapas mi bude vyčítať ešte dlho. Nemôžem za to, že som
rozbila misu s vareným vínom a totálne zničila moje biele šaty.
„Neboj mami, pokúsim sa vyhnúť
trapasom,“ ubezpečila som ju.
„Tieto tvoje výrazy,“ zahundrala
si popodnos a ďalej si ma nevšímala.
Na oslavu sme prišli presne o
siedmej. Dom Olivii Tennerovej si stále pamätám, veľké
priestranné miestnosti a plno ľudí. Privítala nás samotná
Olivia s úsmevom na tvári. Teda, niečím čo sa dávno prestalo
podobať na úsmev, pretože vďaka neskutočnému množstvu botoxu
jej tvár akosi stratila schopnosť poriadnej mimiky.
„Dobrý večer, ahojte!“
Keď mi vtisla dva bozky na obe líca,
kyslo som sa zatvárila a keď sa odtiahla, vykúzlila som úsmev.
„Všetko najlepšie pani Tennerová,“
popriala som jej.
Neušlo mi, že sa zatvárila trochu
urazene. Dobre viem, že neznáša oslovenie pani aj keď je už
dvadsať rokov vydatá za akéhosi roztraseného sedemdesiatnika.
Ešte raz som sa na ňu usmiala a potom som bez slova odišla. Iba
tak som sa motala, nenápadne vyjedala koláče a obzerala sa okolo
seba. Jake sa dal do reči s akýsim chalanom v jeho veku, obaja sa
pri tom tvárili akosi dôležito a keď Jake vytiahol z vrecka saka
ceruzku a papier vedela som, že má o zábavu postarané. Zvláštne
ako dokáže deväťročné decko nájsť zábavu v počítaní
ludolfovho čísla. Práve vtedy keď som si do úst vkladala kúsok
nejakého krémového koláča, pena a krém vystrekli asi všade a
skončili na mojich nových šatách. Obzrela som sa okolo seba a
hľadala mamu. Nestriehla na mňa a tak som začala zúrivo prstom
trieť špinu na výstrihu. Akosi som nevnímala, že tam niesom sama
a keď som zdvihla zrak uvedomila som si, že z rohu na mňa hľadí
nejaký chalan a veselo sa uškŕňa. Cítila som trápne a tak som
si upila veľký dúšok šampanského. To som však nemala robiť,
pretože som sa začala drhnúť a myslela som, že tam umriem. Bola
som celá červená a zrazu len som zacítila ako ma niekto silno
buchol po chrbte. Vystrašene som nadskočila a otočila sa.
Uvedomila som si, že to je ten chalan čo sa na mne tak zabával.
„Si v poriadku?“ opýtal sa a
podal mi navlhčený obrúsok. „Asi ho budeš potrebovať viac ako
ja.“
Nebola som schopná slov a tak som len
vďačne prikývla a zobrala si obrúsok. Jemne som ním prešla po
škrvne a dúfala som, že sa už menej červenám.
„Vďaka,“ dostala som nakoniec zo
seba a nenápadne si ho obzrela. Bol vysoký, mojím odhadom tak
meter osemdesiat, vlasy gaštanovohnedé, kučeravé ale rozhodne
žiadna baranica. Oči mal tak zvláštne zelené a veľmi zmyselné
pery. Mal na sebe na mieru šitý oblek s motýlikom.
„Si v pohode?“ opýtal sa ma.
Nadvihla som obočie a radšej sa
napila šampanského, tentoraz o niečo miernejšie.
„Či som v pohode?“ zopakovala som
po ňom. „Musím trčať na nudnej oslave štyridsiatničky, ktorá
nevie pokrčiť čelo a znášať snobské reči. Plus moja matka ma
tu chce zoznámiť s Olivinym synovcom, ktorý je podľa môjho
nemylného odhadu malý, s troma bradami a s prvými vyrastajúcimi
fúzami.“
Chalan sa na mňa pobavene usmial a
potom potriasol kučeravou hlavou.
„To aby sme odtiaľto vypadli,“
navrhol.
„Blázniš? Ak si moja matka všimne,
že tu niesom, doma ma čaká peklo!“ pokrútila som hlavou a
dopila posledné kvapky šampanského.
„Naozaj chceš zažiť stretnutie s
jej synovcom? Podľa tvojho opisu musí vyzerať dosť nevábne,“
vyvrátil mi chalan.
„Nejak to prežijem,“ pokrčila
som plecom. „U mojej matky som si naozaj zvykla.“
Chalan mlčal a hľadel niekam pred
seba. Rozmýšľala som nad tým, že prečo sa s ním vôbec
zahadzujem, bohvie kto to je. Okolo nás preletel Jake a na chvíľu
sa pri nás zastavil. Na tvári mu pohrával zľomyselný úsmev.
„Ellie si našla frajera!“
vykríkol a odbehol preč.
„Hej, na to, že máš IQ
stopäťdesiať, chováš sa ako totálny idiot!“ zavolala som za
ním. Bola som rada, že v miestnosti bol hluk, inak by ma bolo počuť
a to by mama neprežila. Ďakovala som Bohu, že nevidela ten trapas
s koláčom. Potom som ospravedlňujúco pozrela na toho chalana a
pokrútila hlavou.
„Môj mladší brat, toto mi robí
stále, nemusíš ho brať vážne.“
„Vždy som chcel mať súrodenca,“
zamyslene povedal, „ale myslím, že teraz ma to už prešlo.“
Znova sme boli ticho. Chcela som sa
pobrať na odchod, keď chalan zrazu prehovoril.
„Tak čo povieš? Vypadneme
odtiaľto?“
Neodpovedala som hneď. Odpoveď som
zvažovala. Ani neviem kto to je. Neviem ani jeho meno, ale niečím
mi bol sympatický. Mal v sebe typický britský šarm, ktorým ma
neverbálne volal so sebou. Obzrela som sa okolo seba a keď som
nevidela matku, sprisahanecky som naňho pozrela. Pohľad mi opätoval
a potiahol celú fľašu šampanského, ktorá bola v tom kýbly s
ľadom.
„To nesmieš!“ zahriakla som ho a
chcela mu fľašu vytrhnúť. On však mykol rukou čo najďalej z
môjho dosahu.
„Nikto si to nevšimne a teraz už
poďme!“
Zrazu som zacítila ako ma potiahol za
ruku a ťahal ma von z domu. Prešmykli sme sa pomedzi nejaké ženy,
ktoré sa na niečom smiali a keď sme vyšli von zacítila som ľahký
letný vetrík. Hľadela som pred seba, ako autá divoko išli po
ceste a svietili na nás silnými svetlami.
„A kam pôjdeme?“ opýtala som sa
ho a trochu ma striaslo.
„Niekam kde je pekne,“ jednoducho
mi odvetil a znova ma potiahol za ruku.
Šli sme stále rovno, boli sme ticho
a keď som si po pár minútach uvedomila, že ma stále drží za
ruku, jemne som si ju vytiahla z jeho zovretia a ani som naňho
nepozrela. Uvedomila som si, že sme šli do Hyde parku. Bolo tam
prázdno, iba občas prešiel nejaký človek. Sadli sme si pod
nejaký strom a chalan otvoril fľašu. Napil sa z nej a podal ju
mne. Slabo som si odpila a potom fľašu položila. Rukou som začala
automaticky trhať trsy krátkej trávy.
„Ja ani neviem ako sa voláš,“
potichu som skonštatovala a odvážila sa naňho pozrieť. Chalan sa
zatváril veľmi previnilo.
„Som Jamie,“ podal mi ruku a
usmial. „Prepáč, že som zabudol.“
„Ja som Ellie.“ Pokrčila som
plecami.
„Vďaka tvojmu bratovi to už viem,“
uškrnul sa.
Obaja sme sa napili z fľaše a
bublinky ma trochu pošteklili v nose. Bolo zvláštne len tak tam
sedieť, s chalanom, ktorý sa volá Jamie a vôbec nevedieť kto to
je. Možno je to nejaký úchyl, ktorý ma čochvíľa znásilní.
Alebo ma proste zabije. To by mi možno tak nevadilo. Nemusela by som
chodiť na také primitívne večierky. Keby však nejdem na tento,
nestretla by som Jamieho. A tým pádom by som nemusela riešiť moje
hlúpe myšlienkové pochody. Vzdychla som si rozpustila si silno
stiahnuté vlasy. Spadli mi na chrbát a ja som si ich prehrabla.
„Ty sa tuším necítiš veľmi
dobre v pozícii dokonalej dcéry, však?“ prekukol ma Jamie.
„Je to až tak vidieť?“
„Videl som to na tebe keď si sa
zašpinila,“ uškrnul sa.
„Dobre si sa bavil?“ štekla som
po ňom, no potom som sa slabo zasmiala. „Vždy sa nejak strápnim.
Moja matka je zo mňa na prášky. Myslí si, že keď dostanem nové
šaty, ktoré stoja viac ako niekoho obývačka, tak budeš
spokojná,“ pokrútila som hlavou.
„Takže nie si šťastná.“ Ten
chalan to skonštatoval. Poznal ma asi dvadsať minút, ale za ten
čas ma dokonale odhalil. Nebola som schopná slova a tak som len
prikývla a znova sa napila. Ten nápoj mi začínal chutiť čím
viac. Oprela som sa o strom a vyrovnala pred seba nohy. Nohy ma v
podpätkoch začínali bolieť a tak som jemne zakrútila členkami.
Vonku trochu fúkal vietor, bolo síce leto, ale večery v Londýne
neboli najteplejšie. Viac som si k sebe privinula sako, nechcela som
aby na mne Jamie videl, že mi je zima. Bolo by mi trápne prijať
jeho sako a on by potom chudák mrzol. Takto viem, že mrzneme aspoň
obaja.
„Jamie, mali by sme ísť,“
potichu som sa ozvala. „Moja mama ma zabije ak si všimne, že tam
niesom.“
„Ako povieš, tak poďme teda.“
Jamie sa postavil a podal mi ruku. Jemne som vložila ruku do tej
jeho a cítila som ako ju opatrne schytil. Ladne som sa postavila a
oprášila si šaty. Potom som ho pustila a pustili sme sa do cesty.
„A ty si šťastný?“ nadhodila
som keď sme sa pomaly vracali naspäť.
Jamie chvíľu mlčal, asi zvažoval
odpoveď.
„Vieš, Ellie, musíš definovať
šťastie.“
„Prečo by som mala?“
„Pretože každí poníma šťastie
inak,“ odvetil Jamie a zabočili sme doľava.
Nevedela som čo chcel odo mňa počuť
a tak som opísala svoju formu šťastia. Na moje pomery bola až
príliš jednoduchá, no zároveň aj naivná, pretože som vedela,
že ja také šťastie nikdy nebudem mať.
„Bola by som šťastná keby ma moja
matka netýra tým aby som bola dokonalá dcéra, môj otec sa o mňa
viac zaujímal a jednoducho...Jamie, keby môžem robiť to čo ma
naozaj baví, to by bolo šťastie!“
„Vtom prípade som ja šťastný,
pretože robím to čo ma baví,“ odvetil so slabým úsmevom
Jamie. „Mala by si to skúsiť aj ty.“
Mlčala som. Ticho som mu závidela.
Ten chalan na mňa pôsobil tak voľne, akoby na ten večierok ani
nepatril. Mal na sebe síce oblek, ale videla som na ňom, že sa v
tom necítim príjemne.
„Možno raz sa ti to podarí,“
žmurkol na mňa a zaklopal na dvere Olivinho obrovského príbytku.
„To by moja matka nemohla byť
posadnutá perfekcionistka,“ zahundrala som, prevrátila očami a
práve vtedy nám otvoril nejaký pán v obleku a v ruke držal tácku
s pohármi šampanského. Pri pohľade na to mi prišlo zle. Vošli
sme dnu a ja som pohľadom hľadala mamu. Uvidela som ju ako stojí s
Olivou a o niečom sa rozprávajú. Očividne vycítila, že na ňu
niekto hľadí a pozrela mojím smerom. Zrazu sa na mňa usmiala a
bol to vážne nadšený úsmev. Prekvapilo ma to, moja matka sa na
mňa často neusmieva. Spolu s Oliviou preplávali davom ku nám a
obidve sa tvárili veľmi nadšene.
„Ó, Ellie, vidím, že si sa už
stihla zoznámiť s Jamesom!“ nadšene zatrilkovala mama.
Nechápavo som sa obrátila k Jamiemu,
no prekvapujúco on sa tváril, že tam nie je.
„Prosím?!“ nechápavo som sa
opýtala.
„James je predsa môj synovec, drahá
Ellie, celý večer som čakala kedy vás dvoch zoznámim,“
hovorila Olivia a celý čas sa nepríjemne usmievala na nás oboch.
Hľadela som na mamu a na Jamieho. Keď
si všimol, že naňho hľadím, zatváril sa veľmi previnilo a
pokrčil plecami.
„Áno, vlastne...Spoznali sme sa,“
pomaly som prikývla.
„James od septembra nastupuje na
vysokú školu a potom preberie firmu svojho otca,“ pyšne hovorila
Olivia.
Hľadela som na mamu. Tak už viem
prečo chcela aby som sa zoznámila so záhadným synovcom pani
Tennerovej. Pretože očividne pochádza z rovnakej vrstvy ako my.
Dokonca bude dediť otcovu firmu. Plus vyzerá naozaj dobre. Prečo
nespomenula aj to?!
„To je úžasné, to som naozaj
netušila!“ so sileným úsmevom som sa otočila k Jamiemu.
„Jééj!“ nervózne sa zasmial
Jamie. „Teta Olivia, pani Mirrisonová, Ellie, rád som vás
stretol, ale naozaj musím teraz ísť.“
Olivia sa zatvárila sklamane.
„James, prečo tak skoro?“
„Spomenula si otcovu firmu, musím
za ním utekať, na niečom sme boli dohodnutý,“ drmolil Jamie a
jasne som na ňom videla, že klame. Takmer ani na mňa nepozrel.
„Naozaj ma tešilo a teta,“ pozrel na ňu s úsmevom, „ všetko
najlepšie.“
Olivia prijala jeho bozk na obe líca,
jemne ho pohladila po chrbáte a nechala ho nech si ide.
„Tvoj synovec je veľmi slušne
vychovaný,“ poznamenala spokojne mama.
„Áno,“ vzdychla nadšene Olivia.
„Je to hotový gentleman.“
Prevrátila som očami a radšej sa
odišla napchávať jedlom. Rozmýšľala som nad Jamiem. Ten hlupák
sa ani neobťažoval povedať mi, že je neter starej Tennerovej.
Určite vedel kto som. Musela to vedieť, pretože som tam bola
jediná v jeho veku a Tennerová mu musela spomínať nejakú mladú
snobku. Cítila som sa trápne, pretože som ho považovala za
škaredého a zakrpateného, on si dokonca z toho robil srandu.
Samozrejme, keby viem, že je to Tenner, neprehovorím s ním ani
slovo. Možno to všetko na mňa iba hral. Tváril sa tak skromne až
mi to bolo zvláštne. Ešte chvíľu som sa vyrovnávala s tým
trapasom, až som uvážila, že radšej sa na to vykašlem. Veď
nemá ani moje číslo.
***
Soboty mám rada. Vtedy ma moja matka
tak veľmi netýra a aj otec je doma. Niekedy sa stane, že všetci
ideme na terasu a spoločne sa naraňajkujeme. Síce u toho väčšinou
mlčíme, aspoň mám pocit, že sme ako taká rodina.
Vlastne, ešte nikdy som si nevšimla,
že by nás mama objala. Teda myslím tým mňa a Jakea. Je pravda,
že sa na nás občas pozrie, ale pokiaľ mi pamäť siaha, ešte ani
raz ma neobjala tak ako mami objímajú svoje deti. Ja som ani nikdy
nebola s ňou na zmrzline v meste. Preto keď bol Jake mladší,
snažila som sa mu to vynahradiť a brávala som ho ja. Ale Jake už
nie je dieťa a viac času trávi zavretý v izbe počítaním, ale
čím. Ja ani neviem čo tam to decko robí.
Po raňajkách si idem vždy zabehať.
Nerobím to pre dobrú postavu, skôr pre dobrý pocit. Nikdy som
nechudla, vždy som sa napchávala niečím, pohyb mi však robí
dobre.
„Kedy sa vrátiš?“ spýtal sa
otec keď som sa postavila od stola a otvárala terasové dvere.
„Keď dobehám?“ nadvihla som
obočie.
„Nebuď drzá.“
„Prepáč, ocko,“ sladko som sa na
nich usmiala. „Do hodiny budem doma.“
Otec sa zatváril spokojnejšie a tak
som mohla odísť. Navliekla som na seba športové veci a svižným
behom som išla do Hyde parku. Hudba v slúchatkach mi divo hrala a
chvost z vlasov mi divoko poskakoval. Cítila som slobodu, vietor a
ako sa mi preťahujú svaly. Bolo to pre mňa také malé vykúpenie.
Nevnímať nič ani nikoho. Prebehla som cez cestu a vošla do Hyde
parku. Ľudia na mňa nehľadeli pohoršene, je tu tam úplne
normálne, že tade ľudia behávajú. Povedzme si úprimne, čo v
Londýne sa dá považovať za nenormálne? V tejto dobe a
spoločnosti asi už vážne nič.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára